Už roky SYMPHONY X pravidelne okupujú môj prehrávač. Snáď je to preto, že heavy/power v ich progovom ponímaní je po prvé skutočne heavy a po druhé svojím prevedením nedvíha kútiky úst. Nie je vylúčené, že si to aj oni sami uvedomujú, a tak si už za ten čas právom veria. Nechali čakať fanúšika štyri roky, následne vypustili limitku, ktorej stopáž provokatívnym spôsobom len tesne presahuje náplň jedného disku (zrejme nápad Nuclear Blast), a napokon sa neboja celé to odpáliť viac ako desaťminútovou titulkou. Výbornou titulkou, ktorá napriek svalnatému battle refrénu nezachádza za hranicu oddeľujúcu skvele zahraný heavy metal od trápnych póz.

Začali sme teda sľubne, ako však čitateľ správne tuší, tá viac ako osemdesiatminútová stopáž má zbytočné kilá navyše. Popravde, má ich dosť, i keď si to dlhoročný fanúšik kapely odmietne priznať a namiesto toho sa opakovane pokúša preniknúť do tajov jednotlivých kompozícií, pričom v inom prípade by to už dávno vzdal a vpred ho ženie len samotné meno.

Problém nahrávky je v jej technickom perfekcionizme, popri ktorom sa zrejme na niečo zásadné pozabudlo. Produkcia od minula prakticky nedoznala zmeny, zvuková kaša ostáva po vzore „Paradise Lost“ príjemne zahustená, zafarbenie gitár, ktoré si jednoducho nespletiete, bicie sa topia v omáčke riffov, z ktorých vyčnieva znova kraľujúci rýchlik Romeo a jeho tenkostrunná, chladne akademická ekvilibristika. V poriadku. Chýbajú snáď už len dve veci – atmosféra a nápady. Nové, nepočuté, chytľavé.

Darmo sa Russel na promo fotke tvári drsne - je ich pomenej. Ak budem krutý, za hriech okrem úvodnej kompozície stojí už len skvelá balada „When All Is Lost“. Cit pre podobne ladené piesne Američanom nechýba a nad schopnosťou natiahnuť také tracky vysoko nad normál casual pesničkovej hudby, pričom pozornosť neklesá, môže stále majoritná časť ostatného pelotónu škrípať zubami zo spánku. Na druhej strane, oba tieto kusy hrajú síce dobrých 20 minút, vzhľadom na ostatok je to však sakramentsky málo a hlavne - u tejto partie predovšetkým nezvyk.

Vo zvyšných položkách je to už primárne o hobľovaní, kombináciách a variáciách nezaujímavých riffov a prežúvaní toho, čo sme tu už samozrejme mali, a to v lákavejšej forme dobrých 10 rokov dozadu. Sem-tam sa na povrch dostane nejaký ten vkusný spevný refrén, (Russel Allen bez ohľadu na priemernosť inštrumentálnych leitmotívov opäť podáva vynikajúci výkon a počúvať sa ho dá do zblbnutia, a to vlastne aj bez toho, aby stál za mikrofónom nutne u SYMPHONY X), no podobnosť s doterajšou tvorbou je čoraz okatejšia a veľkorysá medzera medzi štúdiovkami tomuto efektu na sile neuberie.

Romeovci tak svoj vlastný tieň neprekročili a myslím, že mnoho priestoru v rámci svojho žánrového piesočku už k tomu ani nemajú. Otázka je, či to vlastne pri hodnotení zohľadňovať. Latka, akú nastavili na prahu nového milénia, je už jednoducho príliš vysoko a súčasné tápanie je v podstate pochopiteľné rovnako ako olympijská periodicita vydávania albumov, ktorú nasadili.

„Iconoclast“ vďaka svojej technickej vypiplanosti možno odporučiť najmä tým, ktorí sa akousi zvláštnou náhodou ešte s tvorbou SYMPHONY X nezrazili. Ostatným stačí strohá informácia, podľa ktorej si aj naďalej spokojne môžu ofukovať skvelý „The Oddysey“, stále jasne svietiaci nad všetkou ich ostatnou tvorbou.